Slobodný výber aktivít – v rámci hraníc
- Dieťa si vyberá z aktivít, s ktorými práve nikto nepracuje. Neberieme aktivity druhým, nevytrhávame pomôcky z rúk, nezasahujeme druhým do aktivít, nevyrušujeme druhých.
- Neprerušujeme deti, keď majú potrebu robiť tú istú aktivitu opakovane aj niekoľkokrát “poď, to už si robil, nájdi si inú aktivitu.“ Dieťa necháme slobodne opakovať aktivitu, koľkokrát potrebuje.
- Môže sa stať, že sa niečo rozbije alebo pokazí. Súvisí to s materiálmi, ktoré používame (reálne materiály, s ktorými dieťa bežne prichádza do styku: sklo, drevo, porcelán, kov atď.). Dieťa sa okrem iného učí s nimi zaobchádzať, ak sa niečo rozbije, naučí sa, že s daným materiálom treba pracovať opatrnejšie. Na prípadné straty a poškodenia nás prosím upozornite.
- Dieťa po sebe aktivitu uprace (poutiera rozliate, pozametá rozsypané, vráti na podnos, do košíka atď.), aby bola pripravená pre ďalšie dieťa. Ak treba, vráti ju na pôvodné miesto. Za to, že je po ukončení práce aktivita na svojom mieste, nepoškodená, uprataná a nič v nej nechýba, zodpovedá rodič.
Sústredenie
- Chodíme po tichu, rozprávame pokojne a tichším tónom. V miestnosti panuje tichý pracovný šum. Aj pri prezentácii pomôcok (pokiaľ to dovoľujú) rozprávame minimálne.
- Pri prezentácii rozdeľujeme aktivitu do jednoduchších krokov, každý krok prezentujeme pomaly, sústredene, s ohľadom na dieťa.
- Pokiaľ dieťa nie je zrelé na spracovanie celej aktivity ale sústredí sa len na jeden krok, rodičia neprerušujú, neupozorňujú, nechajú dieťa zdokonaliť sa v tom, čo ho práve zaujalo resp. vyhľadajú preňho aktivitu, ktorá práve túto zručnosť rozvíja. Neskôr sa môžu k aktivite vrátiť a rodič opäť odprezentuje celú aktivitu, pričom môže poukázať na nejaký nový detail.
Pozorovanie
- Rodičia pozorujú, ktorú aktivitu si dieťa vyberie. Keď si dieťa nevie vybrať, môžu dieťa usmerniť: „Poď, teraz urobíme toto/pozrieme sa na toto/ toto urobíme spolu.“
- Zo začiatku môže byť pozornosť rozptýlená, dieťa prebieha od aktivity k aktivite. Neskôr, keď dieťa aktivity spozná, jeho myseľ sa ustáli, koncentrácia sa zlepší a ľahšie si bude vyberať aktivity, ktoré ho zaujímajú.
PREDVEDENIE
Pomenovanie aktivity (pri polici)
- Rodič a dieťa by mali byť pri konverzácii na rovnakej úrovni, teda si k nemu čupneme alebo sa aspoň skloníme. Môžeme aktivitu pomenovať: „Poď, pozrime sa, čo môžeme robiť s týmito džbánikmi.“
- Čím menšie deti, tým aktivitu ponúkame priamejšie. Vyhýbame sa osloveniu dieťaťa formuláciou: „Môžem ti ukázať…?“, „Chceš, aby som ti ukázala…?“ Vhodnejšia je formulácia: „Poď, niečo ti ukážem.“ Ak dieťa nemá záujem, nenútime ho.
Predstavenie aktivity
- Práca začína pri polici pomenovaním aktivity.
- Ak treba, rodič dá dieťaťu pokyn na prinesenie a rozvinutie koberčeka na určenom mieste príp. ukáže, ako materiál niesť, rukou ukáže miesto pre položenie materiálu. Pracovnou plochou sú stôl, koberec príp. tácka/podnos.
- Rodič zvyčajne sedí vpravo a ukazuje niečo dieťaťu pravou rukou (aby si nezacláňala ľavou rukou. Dieťa by nemuselo vidieť.) Dieťa sedí vľavo.
- Rodič sa pohľadom uistí, že dieťa je pripravené vnímať ukážku. Môžeme sa spýtať: „Môžeme začať?“ Ak dieťa súhlasí, pokračujeme: „Vidím, že si si vybral/a obrúsky. Ukážem ti, ako ich môžeme skladať.“
- Po ukážke zisťujeme, aký dojem to urobilo na dieťa: „Tak čo, chceš si to vyskúšať? Páčilo sa ti to?“ „Tak teraz si to môžeš vyskúšať ty.“
- Chvíľku počkáme, sledujeme dieťa, či všetko vie. Možno si niektorý krok nevšimlo. V tom prípade môžeme povedať: „Tak teraz zase ja.“ Ukážeme mu chybný krok ešte raz detailnejšie, pomalšie bez verbálneho komentáru.
- Keď vidíme, že to dieťaťu ide, necháme ho pracovať samostatne. Niekedy si to dieťa vyskúša len raz. Potom mu treba ukázať, ako aktivitu upraceme. Dieťaťu dávame jednoznačne najavo, že upratanie aktivity je jej súčasťou. Pokým aktivita nie je uprataná, nedovolíme dieťaťu vybrať si ďalšiu aktivitu.
- Povie dieťaťu, že danú aktivitu môže opakovať koľkokrát (ako dlho) bude chcieť.
Postup (= vlastné predvedenie)
- Rodič pomenuje jednotlivé časti pomôcky, ak je to potrebné.
Princípy prezentácie:
Ekonomika pohybu = Analýza pohybu + Syntéza pohybu
Ekonomika pohybu znamená, že si treba pri prezentácii premyslieť všetky kroky a robiť len tie, ktoré sú pre danú aktivitu nevyhnutné. Treba sa vyhnúť pohybom, ktoré môžu dieťaťu aktivitu urobiť zložitou alebo nezmysluplnou. Prezentácia musí byť čo najjednoznačnejšia.
Analýza a syntéza pohybu: analyzujeme pohyby, ktoré sú pre aktivitu dôležité ale pritom spájame jednotlivé kroky pohybu, aby pôsobil ladne a nie trhano.
Ekonomika sa teda skladá z analýzy, ktorá sa robí preto, aby si dieťa stihlo všimnúť jednotlivé kroky a pochopilo ich, zapamätalo si ich následnosť a syntézy, vďaka ktorej všetky pohyby vyznievajú ladne a harmonicky.
Redukcia reči
Pri prezentácii rozprávame len, keď je to nutné, aby sa dieťa nesústredilo na verbálny prejav. Ak niečo potrebujeme povedať, povieme to pred prezentáciou alebo sa na krátko zastavíme a až potom pokračujeme s prezentáciou. Snažíme sa ukážku robiť tak, aby aktivita hovorila sama za seba. „Hovoriť tak veľa, ako je nutné a tak málo, ako je možné.“ MM: „Vážte svoje slová.“
Keď robíme ukážku a dieťa rozpráva, pýta sa, naruší to naše sústredenie. Treba dať najavo, že nerušíme, snažíme sa to riešiť neverbálne (pššš, alebo si prst priložíme k ústam, ak máme voľnú ruku). Rodič teda dáva dieťaťu najavo, že nemôže rozprávať, teraz preňho robí niečo iné, počúvať ho bude neskôr.
Redukcia tempa
Všetky pohyby, ktoré pri prezentácii používame, sú pomalé a ladné, aby si dieťa počas nej stihlo všimnúť všetky dôležité kroky. Pri prípadných kritických momentoch ešte viac spomalíme príp. sa na chvíľu pred ďalším pohybom krátko zastavíme, aby sme neverbálne upozornili na dôležitý moment prezentovanej aktivity.
Problematické situácie:
- Strata záujmu o prezentáciu, dieťa sa nesústredí alebo odíde: Dieťa v takomto prípade nenútime s aktivitou pracovať. Necháme mu priestor a čas vybrať si samostatne z aktivít, ktoré pozná.
- Ak je dieťa netrpezlivé, vrtí sa a chcelo by už robiť aktivitu: Snažíme sa do prezentácie zakomponovať aj dieťa, aby nestratilo o aktivitu záujem, ale práve naopak, mohlo spolupravovať už pri niektorých krokoch prezentácie.
- Dieťa si nevie vybrať aktivitu: V tomto prípade dieťaťu ráznejšie ale stále milo a prívetivo aktivitu vyberieme. Nedávame mu veľmi na výber, snažíme sa ho aktivitou zaujať a prezentovať mu ju veľmi lákavo.
- Ak dieťa stratí záujem o aktivitu: Dieťaťu ukážeme, ako aktivitu ukončiť, upratať a dať na správne miesto. Pravdepodobne ešte nebola pre dieťa vhodne zvolená, preto ju skúsime opakovane ponúknuť s istým časovým odstupom.
- Ak dieťa používa materiál iným spôsobom: rodič sleduje, či dieťa pracuje s aktivitami podľa krokov z prezentácie. Ak pracuje iným spôsobom, treba odsledovať, či skúša možnosti danej aktivity alebo s ňou pracuje už nad rámec, teda tak, ako to nie je vhodné, príp. je jeho manipulácia deštruktívna. Takéto zaobchádzanie treba stopnúť.
- Ak sa D zaujíma o tú istú aktivitu ako iné D: Ak k jednej aktivite prídu dve deti, najprv im necháme možnosť si to vyriešiť. Reagujeme pokojne, riešime to s pokojnou hlavou, to sa v živote stáva. Pomôžeme situáciu vyriešiť, zisťujeme, kto prišiel skôr. Keď je situácia jasná, má právo pracovať ten, kto prišiel skôr a druhé dieťa v poradí vyzveme, aby to rešpektovalo príp. mu ponúkneme inú aktivitu: „Poď, ty si zatiaľ sprav toto. A požiadaj Evku nech ti príde povedať, keď s ňou skončí.“
- Ak si D nepoupratuje aktivitu: Ak dieťa neodloží aktivitu, najprv si treba zistiť, čo to dieťa robí. Rodič si to zapamätá, neskôr dieťaťu pripomenie, že aktivitu neuložilo a vyzve ho k uprataniu s odôvodnením, že iné deti danú aktivitu hľadajú, nevedia ju nájsť, lebo ostala na stolíku. Ak sa však dieťa práve sústredí na inú aktivitu, nebudeme ho vyrušovať.
- Keď jedno D vyrušuje druhé D pri práci: „Teraz sa Evka sústredí, nebudeme ju vyrušovať, budeme ju len z diaľky pozorovať.“
Oprava chyby
- Aktivity majú väčšinou vlastnú kontrolu chyby. Ak nemajú, dieťa potrebuje spätnú väzbu.
- Základné pravidlo znie: Opravujeme chybu, nie dieťa: „Tu niečo nie je v poriadku. Čo myslíš, je toto správne? S čím ti môžem pomôcť.“
- Hneď zasahujeme len vtedy, keď:
- dieťa kvôli chybe nemôže dokončiť aktivitu správne.
- sa dieťa samo opýta. Naša reakcia: „Ukážem ti, ako to urobíme.“ príp. otázkami sa snažíme dieťa doviesť k tomu, aby to urobilo samé.
- dieťa nemá o aktivitu záujem (nesústredí sa, odíde).
- Stopneme aktivitu okamžite v momente, keď je dieťa deštruktívne.
Hodnotenie
- Dieťa nehodnotíme, prehnane nechválime ani nekritizujeme.
- Čo môžeme povedať namiesto pochvaly:
- „ Zvládol/la si to. Videla som, že si usilovne pracoval/a.“
- „Čo si ty myslíš o svojej práci?“
- „Ako sa cítiš? Si šťastný/á? Aj ja som šťastná.“
3 stupňové učenie
Používa sa často pri práci s rôznymi montessori pomôckami pri prezentácii novej aktivity. Prebieha nasledovne:
- Stupeň: učiteľ/rodič pomenúva
„Pozri, toto je žltá, aj tu je žltá, pozri, žltý kvet, auto, lopta…“
- Stupeň: dieťa ukazuje
„Dones mi žltú loptu, podaj mi žlté autíčko, ukáž, zodvihni, polož, prikry, schovaj atď.“
- Stupeň: dieťa povie
Rodič: „Aká je toto farba?“ – Dieťa: „Žltá.“
ZÁVER:
Základným pravidlom nie len v montessori prostredí je láskyplný a rešpektujúci prístup k dieťaťu, partnerský vzťah k nemu, ktorý rešpektuje jeho potreby.
Základným heslom Márie Montessori bolo: „Pomôž mi, aby som to zvládol sám.“
Prajeme vám a vašim deťom príjemne a zmysluplne strávený čas v našom klube. Rady Vás budeme sprevádzať pri aktivitách s Vašimi deťmi.